Píšem, keď tu zrazu...aké milé bábätko
„Sopeľhandra“ v jednej ruke, v druhej myška a v hlave na plné obrátky pracujúce mozgové závity tvoriace ťažko pribúdajúce vety bakalárskej práce. Nič výnimočné ani neobvyklé. Keďže mi moja chrípková diagnóza naordinovala PN a pastilky na cmúľanie, venujem sa donútene písaniu. Po pár stránkach nasleduje oddych v podobe facebooku a nahliadnutia do „hrncov“ mojich kamarátov. Takisto bežné, keby... Som nezistila, že kamarátka, s ktorou som zdieľala internátnu izbu má týždňového syna a o dva týždne obhajuje diplomovku! Sánka mi padla až mojim modrým psím papučiam. Je pravda, že som ju nejaký ten piatok nevidela a každá žijeme v odlišnom meste, no toto bol šok o sile elektrickej elektrárne. Usmiata, vrkočatá dievčina drobného vzrastu, ktorá mala vždy nos zavŕtaný v knihách a na skúškach zbierala do košíka áčka, dnes spieva uspávanky svojmu potomkovi.
Baby, stárneme :)
Možno sa mi búria hormóny ako každej žene, ale akosi mi to nejde všetko do hlavy. Život beží ako o preteky a pri svojich každodenných starostiach zabúdame na svojich známych. Nechcem mentorovať a písať o tom, ako by sme mali každému koho máme radi písať „liebes briefy“, no takáto fantastická vec v živote známeho človeka ma robí mäkkou. Nič tým všetkým nesledujem, len sa delím o najkrajšiu správu môjho dnešného dňa. Bodaj by ich bolo viac. :)