José Ortega Y Gasset napísal: "Človek žije natoľko, nakoľko dychtí po živote." A mal sakra pravdu! Chcem žiť tak, ženebudem stačiť s dychom. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
V niektorom zo svojich blogov som spomínala, že pracujem pre jedno bratislavské zdravotné centrum a každú chvíľu som svedkom nejakej udalosti. Niekedy neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Dnes mám našťastie za sebou úsmevnú story, ktorá stojí za to, aby som sa o ňu s vami podelila.
Určite to poznáte. Vo vnútri vás hreje príjemné teplo a po dlhšej dobe, kde bol stres samozvaným a pretrvávajúcim priateľom, všetko naokolo zaleje pohoda. Nemusí sa pritom stať nič mimoriadne. Stačí malý impulz, a aj keď vonku ešte kraľuje zima, vo vás svieti slnko. Aký bol môj impulz? Dlhý spánok, nečakané fotenie mojej nocou pokrčenej tváre, návrat priateľa (nevideli sme sa dlhé tri dni – zamilovaní vedia, aká dlhá doba to je :) !) a Rišo Müller na večer. Poviete si, že len ďalšia bežná nedeľa. Možno, ale po pracovných kotrmelcoch a skúškovom prenasledovaní príde taká bežná nedeľa vhod.
Vyše roka som zamestnaná v jednom zdravotnom centre a po niektorých výstupoch psychiatrických pacientov a neuveriteľných požiadavkách našich nájomcov som si myslela, že ma už asi neprekvapí nič. Opak bol pravdou a každým dňom pribudne nejaká udalosť, ktorá by mohla byť námetom na dlhosiahlu telenovelu z lekárskeho prostredia.
Nejaké to percento ľudí vie o čom hovorím. Menšia tréma na pódiu, spotené dlane a „vohoz“ elegána pridávajú na dôležitosti. Promócie či už bakalárske, alebo magisterské sú udalosťou najmä rodinnou. Usmoklená rodina, plná náruč kvetov, blesky fotoaparátov pokrvných paparazzov a úsmev číslo 5.
Druhý ročník na výške, povinná prax pred sebou. Kam ísť, čo skúsiť? Mala som šťastie, že spolužiak pracoval ako športový redaktor v trnavských novinách MY. Mohol mi pokojne zohnať podpis o absolvovaní odbornej praxe, no rozhodla som sa, že chcem zažiť ako sa pečú noviny naživo a oplatilo sa. Výsledkom bolo divadelné predstavenie v trnavskom divadle, rozhovory s hercami, no vždy budem s úsmevom spomínať na slnkom zohriaty deň v Piešťanoch a hodinu strávenú rozprávaním so známou herečkou Máriou Kráľovičovou.
Nejdem menovať zástup najznámejších značiek, pretože prvé dve strany by boli zaplnené ich názvami. Každý z nás má vo svojom šatníku aspoň jeden či dva kúsky, na ktoré je pyšný, nosí ich pri väčšej príležitosti, večer poctivo poskladá „podľa pukov“ a uloží spať do skrine.
Detstvo, mladosť, dospelosť, súčasnosť. Každá, po tomto svete chodiaca duša v jednotlivých etapách ukrýva príbeh. Kapitola nadväzuje na nasledujúcu a vytvára tak celok, či ak chcete, rozprávku. Jej vyrozprávanie záleží len na interpretovi a spôsobe, akým príbehu vdýchne život. Rozprávky sú veselé i smutné, na zamyslenie, ide v nich o lásku, česť, moc a častokrát o holú existenciu.
Nechcem sa pasovať do roly radkyne, pretože nemám diplom zo psychológie ani magické schopnosti liečiť boľavú dušu, no v poslednej dobe sa mi optimizmus zavŕtal pod kožu a akosi sa chcem o to podeliť s ostatným svetom.
